Už neštekám. Len zvyknem kňučať ako malé šteňa dychtiace po pozornosti, pohladení a kúsku lásky. Po tom všetkom, čím sme si prešli a čo prežili, ešte stále dýchame ten čoraz redší vzduch a dúfame v šťastný koniec. Vyhladovanej láskou a zbitej životom si mi predhodil kúsok seba. Stačil len ten úsmev a malá viera v naše univerzum. Zožrala som ti to hneď na prvý pokus. A chutilo to tak božsky. Nasýtil si moju túžbu veriť v dobro, lásku a šťastie, vniesol do môjho srdca nádej. Ale nanešťastie bola sobota. V sobotu sa predsa upratuje, a ty si si mal radšej v sebe to všetko upratať. Namiesto toho, dal svojej žene a ona jedla... moja duša už nebola taká hladná nevidela ten neporiadok, tešila sa, že nielen v nedeľu je sviatok. Zaspala som. Spolu so mnou si zaspal aj ty. Tak Ťa prosím, už sa preber! Ráno pred nedeľnou omšou, ešte pred spytovaním si svedomia a ľutovaním svojich hriechov pred Pánom, si mi na hrdzavom podnose po spoločných raňajkách už neponúkol ďalší kúsok seba. Dnes veru viem, že sa môj pôst začína. Verím v pokánie a teba, verím v Boha a seba.
Ako pes, vyziabnutý, krehký a premrznutý, ktorému hodili kúsok zbytkov z večere, teší sa a oslavuje láskavosť svojho pána netušiac, že najbližšie hody sú v nedohľadne.